Múzeum na koľajniciach – objavujeme históriu úzkorozchodných železníc na poľsko-slovenskom pohraničí
Spravidla je to tak, že jeden dobrý nápad rodí ďalšie. Tak to bolo aj v prípade projektu venovaného rašeliniskám. Obnovený vagónik úzkorozchodnej železnice, ktorý vozil zamestnancov pracujúcich pri ťažbe rašeliny, a obľúbenosť medzi návštevníkmi, bol inšpiráciou pre ďalší projekt venovaný dávnej železnici v regióne „Múzeum na koľajniciach – objavujeme históriu úzkorozchodných železníc na poľsko-slovenskom pohraničí“. A vznikol ďalší originálny turistický produkt. Svojrázne múzeum na koľajniciach. Je to cesta do minulosti, keď sa na oboch stranách hranice využívali úzkorozchodné železnice na prepravu dreva, rašeliny a iných materiálov. Dokonale to zvládali v horskom teréne, na zalesnených a vlhkých rašeliniskách. Oravská lesná železnica fungovala od roku 1918, viac-menej v tom čase začala tiež premávať železnica na rašelinisku Puścizna Wielka v obci Czarny Dunajec. Po 2. svetovej vojne nastali zmeny (aj technologické), ktoré zapríčinili, že železnica začala chátrať a historické vagóniky a rušne sa prestali používať. Ďalšie generácie zabudli na to, akú funkciu kedysi plnila železnica, ako žili obyvatelia týchto regiónov a ako využívali prírodné zdroje.
fot. arch. beneficjenta
A práve to sa rozhodli pripomenúť autori projektu. Pretože úzkorozchodná železnica je súčasťou tradícií regiónu, je to materiálna stopa po dávnom živote a práci tunajších obyvateľov a po spôsobe využívania prírodných surovín a bohatstva rašeliniska. Špeciálne pripravenými blokmi z rašeliny sa kúrilo v domoch. Drevené goralské chaty utesňovali machom zbieraným na rašelinisku – tak vzniklo poľské sloveso „mszenie“. V 80. rokoch mach vyvážali do západných krajín. A tam sa z neho vyrábali... vložky do topánok. Rojovník močiarny rastúci na rašeliniskách chránil vlnené goralské nohavice portki a iné časti oblečenia pred moľmi. Používal sa tiež v liečbe – ako zložka analgetík. Celá rastlina vylučuje silnú vôňu, je jedovatá a má... omamné vlastnosti. Vikingovia vraj dodávali extrakt z rojovníka do piva, aby zväčšili jeho „silu“. A domáci likér z brusnice barinnej rastúcej všade tam, kde rojovník, má takúto silu... stačí iba jeden pohárik a... – už samotný názov „pijanica“ hovorí sám o sebe.
Ale vráťme sa k múzeu na koľajniciach. Na slovenskej strane Oravské múzeum už pred takmer desiatimi rokmi sprevádzkovalo úzkorozchodnú železnicu ako atrakciu pre turistov. Na poľskej strane to zatiaľ nebolo možné. Ale bolo možné vdýchnuť druhý život chátrajúcim, historickým vagónikom úzkorozchodnej železnice. Po obnovení sa zmenili na domov mobilnej výstavy prezentujúcej dejiny poľsko-slovenského pohraničia prostredníctvom tohto málo známeho, ale veľmi zaujímavého aspektu. Ozajstným skvostom je osobný vagónik z roku 1909 spolu s tzv. lokomotívkou.
fot. arch. beneficjenta
A ako vieme: s jedlom rastie chuť – plány do budúcna sú obrovské. Snom je – ako hovorí Jacek Piotrowski z obce Czarny Dunajec – sprevádzkovanie týchto vagónikov. Aby sa vrátili naspäť na koľajnice úzkorozchodnej železnice. Neskrýva, že príkladom by boli naši slovenskí susedia. Úzkorozchodná železnica na poľskej strane je stále v prevádzke. Slúži na prepravu rašeliny z miesta ťažby do areálu závodu. Ale zrekonštruovanými vagónikmi by cestovali turisti – na miesto ťažby rašeliny, aby na vlastné oči uvideli, ako sa získava táto surovina.
fot. arch. beneficjenta
Blog realizový v rámci verejnej úlohy s názvom „Spolupráca, ktorá posilňuje a rozvíja kľúčom k pozitívnemu medzinárodnému vnímaniu Poľska“ financovanej Ministerstvom zahraničných vecí Poľskej republiky v rámci súťaže „Verejná diplomacia 2020 – nový rozmer“.