Otvorené múzeá - ručné či remeselné výrobky v skanzene i internete
Z dôvodu záplavy lacných, strojovo vyrábaných výrobkov sme si na nejaký čas prestali ceniť ručné či remeselné výrobky. Našťastie sa zase začali tešiť obľube. A to, čo bolo vyrobené vlastnými rukami, s láskou a citom, je vyhľadávané a žiaduce – počnúc remeselnou zmrzlinou, cez remeselné nápoje, po ručne vyšívané šatky, ktoré dávnejšie nosievali staršie ženy a dnes sú vyhľadávaným tovarom medzi mladými ľuďmi držiacimi krok s módou.
Kedysi boli remeselníci jednými z dôležitejších osôb vo vidieckych spoločenstvách. A remeselnícke a priemyselné továrne zohrávali kľúčovú úlohu. Náročné klimatické podmienky, veľké vzdialenosti, sťažený prístup k mestám a v zime prakticky odrezanie od vonkajšieho sveta boli príčinou toho, že obyvatelia dedín na poľsko-slovenskom pohraničí si museli sami zabezpečiť všetko, čo je nevyhnutné k životu a bežnému fungovaniu. A nejde tu len o potraviny, ale tiež o predmety každodennej potreby a rôzne náradie. V dedinách tak fungovali kováčne, olejárne, píly, farbiarne, mangle či valchy. Málo kto sa dnes pamätá, ako vyzerali a ako fungovali. Zachovaniu týchto remeselníckych tradícií slúžil projekt „Pri ceste na dedine – v rytme práce dávnych priemyselných závodov a remeselných dielni“, v ktorom svoje sily spojilo päť miestnych múzeí z Poľska a zo Slovenska.
A tak napríklad v múzeu Oravský etnografický park vo Vyšnej Zubrici bola zrekonštruovaná murovaná budova farbiarne, kde počas špeciálnych vzdelávacích aktivít si môžete dokonca vyskúšať svoje sily pri farbení a tlačení plátna s použitím klátikov. Bola tiež zrekonštruovaná dielňa na šindle a stolárska dielňa. V Múzeu oravskej dediny v slovenskom Zuberci bol zrekonštruovaný mlyn a podarilo sa znovu spustiť dávne nástroje na mletie a spracovanie obilia. Upravili tiež valchy a sprevádzkovali stroj na spracovanie plátna. Valchy, mlyn a dve píly boli postavené v Etnografickom parku v Nowom Sączi.
„Mladí ľudia často ani nevideli živú kravu“ – hovorí Zdzisław Tohl, riaditeľ Múzea – Kúrie Karwacjanovcov a Gładyszovcov v Gorliciach. „Deti cestujú do školy a späť autami a žijú vo svete, v ktorom majú menej senzorických vnemov, menej príležitostí, aby tento svet spoznávali hmatom“ – dodáva. Aby sme im poskytli takéto zážitky a zároveň ukázali, ako dávnejšie vyzeral život na poľsko-slovenskom pohraničí, aké náradie ľudia používali, bol v areáli Skanzenu pogórzanskej dediny v Szymbarku vytvorený náučný park. A v ňom okrem iného nájdete veterný mlyn na mletie obilia na múku, vodné koleso, gápeľ na pohon poľnohospodárskych strojov, kováčske mechy s ohniskom, maselnica, šlapacie koleso. Najdôležitejšie je to, že si všetko môžete ohmatať, môžete spustiť mlyn a zomlieť obilie a z múky v špeciálnej chlebovej peci upiecť osúchy. Môžete si vyskúšať, koľko sily a ktoré svaly ste museli využiť, aby ste zahrali na gajdách.
„Je to potešenie nielen pre deti, videli sme mnohých dospelých, ktorí sa pri tom výborne zabávali. Najväčším prekvapením bolo však asi to, akú senzáciu vyvoláva obyčajný rebrinák. Lebo také už nikde neuvidíš, no a ľudia sa pýtajú, ako sa na tom jazdilo, však tu sú všade diery“ – usmieva sa riaditeľ Tohl. Vzdelávací park je jedným z výsledkov projektu „Otvorené múzeá“, do ktorého sa zapojilo až osem múzeí z Poľska a Slovenska. Hlavnou myšlienkou projektu, ktorú evokuje samotný názov, bolo sprístupnenie zbierok a objektov aj osobám s postihnutím. Vďaka tomu získala historická budova Múzea Nikifora v Krynici špeciálnu rampu, Haličské mestečko v Nowom Sączi sa obohatilo o nové vzdelávacie senzorické záhrady.
Senzorická záhrada, ktorá plní rekreačné, prechádzkové, terapeutické a vzdelávacie funkcie, vzniká tiež v Povislianskom etnografickom parku vo Wygiełzowe. Park nadväzuje na tradíciu a dejiny miesta, ale zároveň ovplyvňuje naše zmysly: čuch, sluch, zrak a hmat. V Oravskom etnografickom parku vo Vyšnej Zubrici vznikol okrem iného nový prírodopisný chodník, mobilný vzdelávací detský kútik s ľudovými hračkami a nová expozícia v Dziubkovej chate so vzdelávacím filmom vo dvoch jazykových verziách – poľskej a slovenskej a tiež v posunkovej reči. Ozajstnej výzve z hľadiska dostupnosti muselo čeliť slovenské múzeum – Oravský hrad. Tu sa nedá nič zmeniť, postaviť dodatočne výťah či inak zasahovať do stredovekých múrov. Na úpätí tak vytvorili špeciálnu recepciu s trojdimenzionálnou mapou a mediálnymi vizualizáciami tak, aby tí, ktorí nemôžu vyjsť hore, mohli aspoň trochu spoznať hrad.
Tatranské múzeum doktora T. Chałubińského v Zakopanom nainštalovalo miniatúrne makety najdôležitejších objektov v tradičnom štýle Witkiewicza s opismi v Braillovom písme určené pre nevidiacich a slabozrakých. Najdôležitejšie portréty, ktorých autorom je Witkacy, boli tiež pripravené tyflografickou, čiže reliéfnou technikou.
„Dobre sa stalo, že robíme taký spoločný cezhraničný projekt. Vzájomne sa propagujeme, vymieňame si skúsenosti, nápady, môžeme sa vzájomne podporovať, čo je veľmi dôležité“ – hovorí Zdzisław Tohl, riaditeľ Múzea – Kúrie Karwacjanovcov a Gładyszovcov v Gorliciach. Zdôrazňuje, že oveľa ľahšie sa spolupracuje s ľuďmi, ktorých poznáte osobne, aj z tých menej formálnych kontaktov. Priznáva, že v čase pandémie, keď sú múzeá zatvorené, je ťažšie. Nie je však zástancom prenášania múzea do internetu. „Výstava on-line je ako koncert z platne a v prípade výtvarných prác je to iba ich vyblednutý tieň. Technika ešte nie je taká dobrá, aby mohla plne odovzdať celú škálu dojmov, ktoré sprevádzajú pobyt na výstave a to už vôbec nehovorím o stretnutiach s umelcami“ – zdôrazňuje.
Rezervovane k prenášaniu múzeí do siete pristupuje tiež Arkadiusz Urbaniec z Regionálneho múzea Limanowskej zeme. Z tohto dôvodu Múzeum zverejnilo na internete iba „impresie“ z prehliadky, v ktorých je hudba rovnocennou zložkou. Sú to akési filmové „teasery“, ktoré majú nabádať k návšteve múzea, keď už budú pandemické obmedzenia zrušené. Týka sa to najmä takých výstav, ako tá, ktorá je venovaná 1. svetovej vojne a konkrétne bitke pri Limanowej, a bola pripravená v rámci projektu „Poľsko-slovenské bratstvo v zbrani – limanowská bitka 1914“. Atmosféru tejto výstavy nie je možné ukázať v sieti. Hoci jej tematické zameranie nie je ničím novým a bolo už viackrát prezentované, samotná forma tejto výstavy je nezvyčajná. Je to úplne nový náhľad na vojnu – hovorí Arkadiusz Urbaniec. Na väčšine výstav je vojnová tematika prezentovaná z perspektívy vojaka ako niečo vznešené a vlastenecké, ale limanowská výstava ju ukazuje z hľadiska vojaka, ktorý vidí v nej smrť a zničenie. Vojaka, ktorý je mladým človekom vteleným do armády, ktorý nechce zahynúť a ktorý má svoje sny.
Túto výstavu tvoria nielen vitríny s historickými predmetmi, dokumentmi a korešpondenciou. Keď vstúpime do priestoru výstavy, zapína sa zvuk – počujeme rozhovory vojakov v zákopoch. Rozhovory sú v mnohých jazykoch, pretože na limanowskej bitke sa zúčastnili vojaci z rôznych krajín. Počujeme tak poľštinu, slovenčinu, maďarčinu a nemčinu. Sú to rozhovory o normálnom živote a o živote v zákopoch. V určitej chvíli sa začína útok na zákopy... Okrem zvuku tu obrovskú úlohu zohráva tiež svetlo, ktoré znásobuje pocit nepokoja a ohrozenia trpiacich vojakov bojujúcich počas limanowsko-łapanowskej operácie.
Jedným z prvkov výstavy, ktorý sa tešil obrovskému záujmu, je multimediálny stôl – štábny stôl, na ktorom návštevníci nájdu interaktívnu mapu bitky. Je to archívna štábna mapa z roku 1908, na ktorej sú označené jednotlivé vojenské zložky. Môžete sa ich dotknúť a uvidieť, ako vyzerali jednotlivé etapy bitky. Sú tiež samozrejme archívne fotografie, zbraň, prvky uniformy, výstroje a... strhujúce spomienky vojnového korešpondenta z Uhorska. „Návštevníci sú prekvapení formou výstavy, priznávajú, že cítili určitý nepokoj. Mali sme aj takých ľudí, ktorí sa báli vojsť dovnútra“ – hovorí Arkadiusz Urbaniec z Regionálneho múzea Limanowskej zeme. Dodáva, že mladých ľudí najviac lákajú multimediálne prvky.
Múzejníci súhlasne priznávajú – pandémia a s ňou súvisiace obmedzenia, zatvorenie kultúrnych inštitúcií vrátane múzeí je náročným časom. Ale zdôrazňujú, že to nie je stratený čas. Múzeá iba zdanlivo nepracujú. Stále udržiavajú pracovné kontakty s partnermi, vznikajú nové nápady a dobiehajú rôzne zmeškané záležitosti – rekonštrukcie, opravy, inventúry a zostavovanie správ.
Blog realizový v rámci verejnej úlohy s názvom „Spolupráca, ktorá posilňuje a rozvíja kľúčom k pozitívnemu medzinárodnému vnímaniu Poľska“ financovanej Ministerstvom zahraničných vecí Poľskej republiky v rámci súťaže „Verejná diplomacia 2020 – nový rozmer“.